Rozhovor pre lesk.sk
Herec, ktorý nie je na obrazovke, akoby nejestvoval. Preto nad televíznymi ponukami neohŕňa nos. Ale vyberá si. Herečka Gabika Dzúriková (36).
Ďalšia úspešná východniarka. Dostávate niečo špeciálne už v materskom mlieku, že ste to toľkí dotiahli tak ďaleko?
Neviem. Sama som prekvapená, čím to je. Možno Turci, keď prebehli tými našimi končinami, nám tam niečo nechali. To sa premiešalo s našimi génmi a toto je výsledok. V každom prípade som hrdá, že máme toľko talentov.
Nie je to tým, že si uvedomujete, že Bratislava je ďaleko, a do rozbehu vložíte všetky sily?
Ja som šla skôr krôčik po krôčiku. Bolo to od dvanásťročného dievčaťa poriadne odvážne zaoberať sa niečím takým, ako je herectvo. Niečo vo mne jednoducho hovorilo – skús to! Dokonca aj potom, keď ma nevzali na konzervatórium. Hoci to bola nečakaná facka. Zvlášť, keď tam odo mňa nikto nechcel, aby som z herectva niečo ukázala. Obzreli si ma, ako vyzerám, povedali, že mám sykavky, a poslali ma preč. Vybrala som si gymnázium a potom som to skúsila na VŠMU. Nevadí. Nech ma všetci ohovárajú, že už ma raz neprijali, nedám si pokoj. A oni ma zobrali, čo bolo úžasné.
O dva roky ste už stáli na doskách Národného divadla. To bolo to, po čom ste túžili?
Naši pedagógovia nás brávali takmer od začiatku do malých roličiek. Samozrejme, snívali sme o tom, že chceme hrať v tomto divadle. Ale človek si ani nedovolí dúfať v niečo také. Prežívala som už to, keď som dostala prvú úlohu v komparze a dali mi vlastnú šatňu. Bola to šatnička jeden a pol krát dva metre, ale ja som nemohla uveriť, že tam budem sedieť, prezliekať sa. Na stoličke, ktorú som dostala, predtým sedávala pani Prechovská. Sadala som si na ňu s takou bázňou!
Bol tým váš sen splnený?
Samozrejme, že sme sa tešili, že hráme v divadle. Ale niečo nám chýbalo. Naša generácia musela čakať desať rokov, kým sa začalo nakrúcať, aby nás vôbec niekto spoznal. Ako deti sme zbierali fotky hercov, boli sme zaľúbené do Miška Dočolomanského, Vlada Durdíka, Dušana Jamricha. To boli naše idoly. Určite to napadne každému, či sa aj jemu niečo také podarí. Sláva v dobrom zmysle slova k herectvu trošku patrí.
Takže ste nemali príležitosť chodiť s nosom zdvihnutým od pýchy?
Už v škole nás ťahali z oblakov veľmi rýchlo na zem. Keď sa nám niečo podarilo, vždy nás síce pochválili, ale vedeli sme, že to je len pre tento moment. Od zajtra začíname odznovu.
Desať rokov, to je dlhý televízny pôst. Keď sa začalo nakrúcať, boli ste ochotná zobrať čokoľvek, aby ste sa dostali pred kameru?
Určite nie. Boli časy, keď som nemala peniaze na nič, ale to, čo smerovalo niekam, kde som nemienila ísť, som nezobrala. Hoci to znamenalo jesť rožky so syrokrémom. Ale chápem, že nie vždy to ide. Keď máte deti, hanba ide bokom. Preto neodsudzujem ľudí, ktorí to spravili.
Nastúpili ste do Ordinácie, no tú mnohí poznali už z Česka a boli voči nej kritickí. Vnímali ste to?
Už robím tretí seriál a v žiadnom nie sú prvé časti dokonalé. Vy dostanete scenár svojej postavy Jožka Mrkvičku, ale neviete, kto to je. Tým, že sme začínali prvým obrazom tretieho dielu a potom sme skákali z prvého do štvrtého, nemohli sme mať presnú predstavu, kto aký je. V prvých dieloch sme možno vyzerali rozpačito, že nevieme, čo hrať. Jednoducho sme nevedeli, kým sme. Až príbeh nás postupne viedol.
Túto televíznu jeseň začínate v treťom seriáli, tentoraz ako odsúdená... Nezľakli ste sa väzenia?
Ani na chvíľu som nezaváhala. Koniec koncov, na prvý pohľad to v celách vyzerá príjemne. Ako v pionierskom tábore. Chvíľu je to „sranda“. Ale žiť tam zavretá roky, to musí byť strašné. Našťastie seriál robia veselí ľudia – od štábu po hercov. Takže sa aj za múrmi väznice tak nasmejeme, že zabudneme, kde sme.
Stíhate oddych?
Niekedy nestíham, ale potom si ľahnem do postele a viem tak krásne nič nerobiť. Všetci čakajú, že mám ešte neviemaké záľuby a koníčky, ale ja im vravím – ďakujem Bohu, že moja práca je môj koníček.
Ak neutekáte do postele, tak kam?
Ako každá žena si viem urobiť radosť nakupovaním. Alebo idem cvičiť.
V obchode skúšate, len tak, aby ste sa vybláznili, alebo si zvyknete vždy aj niečo kúpiť?
Ja som skôr typ, ktorému keď niečo udrie do oka a sedí mu to, berie a ide. Keď začnem nad niečím príliš maturovať, tak už viem, že nakupujem len z nudy, a nakoniec si poviem – však to nepotrebujem a vlastne sa mi to ani nepáči. A odchádzam.
Skrine vám teda zatiaľ nepraskajú vo švíkoch?
Myslím, že mám všetkého tak akurát. Aj keď topánok a kabeliek nie je nikdy dosť, to je svätá pravda.
To znamená, že viete dať veciam po čase posledné zbohom.
Áno. Platí, čo ste rok nemali na sebe, musí von. Naučilo ma to moje niekoľkoročné sťahovanie po prenájmoch. Ale, samozrejme, sú aj veci, pri ktorých mi srdce trhá. Väčšinou to však nechám pri smetiaku pre bezdomovcov. Už dvakrát sa mi stalo, že to zmizlo v priebehu polhodiny.
Takže nejaký princ na bielom koni by sa do vášho dvojizbového bytu ešte zmestil.
Myslím, že áno. A keď nie, vysadnem k nemu a odcválame..